rodičovská laska-pribeh na zamyslenie sa
Asi pred pol rokom som na Internete čítal krátky príbeh, ktorý ma zaujal svojou myšlienkou. Zabudol som naň, ale prednedávnom som ho znovu objavil, a tak som sa rozhodol ho dať na stránku. Je to príbeh o tom, ako ľudia (ne)dokážu milovať druhých. Pozorne si ho prečítajte:
Príbeh je o vojakovi, ktorý sa vracia z vojny vo Vietname. Predtým, ako sa mal vrátiť domov, sa rozhodol zavolať svojim rodičom.
“Mami, oci, vraciam sa domov, ale mal by som na Vás jednu prosbu. Mám kamaráta, ktorého by som rád priviedol spolu so mnou.”
“Jasne,” povedali mu, “radi by sme ho spoznali.”
“Je však jedna vec, ktorú by ste o ňom mali vedieť. Pri boji sa ťažko zranil. Stúpil na mínu a prišiel o ruku a nohu. Nemá kam ísť, a ja by som ho veľmi rád zobral k nám, aby žil s nami.”
“Synak, je mi ho ľúto. Možno by sme mu mohli pomôcť nájsť náhradný domov.”
“Nie, chcem, aby žil s nami.”
“Synak,” povedal otec, “nevieš si ani predstaviť, čo od nás žiadaš. Niekto tak handicapovaný by bol pre nás obrovskou záťažou. Máme svoj vlastný život, vlastné problémy. Nemôžme si do neho priniesť ešte takýto problém. Myslím si, že by si mal prísť domov a na tohto muža radšej zabudnúť. Nájde si pomoc aj sám.”
V tom momente syn telefón zložil. Rodičia o ňom už nič viac nepočuli. O niekoľko dní im však volal policajt. Povedal im, že ich syn zomrel potom, ako spadol z vysokej budovy. Policajt si myslel, že to bola samovražda. Zničení rodičia museli ísť do márnice na identifikáciu synovho tela. Spoznali ho, ale dozvedeli sa strašnú vec. Ich syn mal iba jednu nohu a ruku.
