on príde
3. 5. 2010
Teplé paprsky popoludňajšieho slniečka dopadali oknom do malého nemocničného pokoja.
Len štyri steny, okno, dvere, posteľ skriňa a malý stôl. Tu sa čas neráta na hodiny a minúty, ale na kvapky infulzí, krvných konzerv a sĺz.
Na posteli ležalo dievča, ktoré dúfalo v zázrak. Nikdy neprestala veriť, že sa uzdraví. Nikdy neplakala pre stratené gaštanové vlasy. Nikdy sa nepoddala bolesti. Stále verila v zázrak. Nikdy mu nemala za zlé, že od nej odišiel, keď sa dozvedel o jej nemoci. Len túžila po tom ho uvidieť. Vedela, že umiera, ale aj tak verila, že sa stane zázrak. Uprene pozerala na kvapky infulzí, ktoré jedna po druhej prúdili do jej žíl. Dúfala, že príde. Tak moc si to priala. Zrazu cítila niečiu prítomnosť. Otvorila oči a videla Ju tam stáť. Srdce sa jej zachvelo.
"Ešte nie! On príde" zmlúvala s ňou. Neprestávala veriť.
"Je neskoro musíme ísť…….." povedala dievčaťu a natiahla k nej ruku. Tá sa naposledy zadívala na dvere pokoja a ochotne uchopila tu chladnú bielu rúčku. Zadívala sa do tých nádherných očí. Jediná slza a už nič viac. Posledná kvapka odmerala jej život.
Už sa nikdy nedozvie, že stál za dvermi jej pokoja. Strach z toho , že jej zlomil srdce, mu nedovolil vstúpiť. Možno by vošiel, keby vedel, že ona ho stále miluje a že za tými dverami umiera…
